Prvý tohtoročný blackmetalový koncert, ktorý sa mi podarilo stihnúť, boli CULT OF FIRE v apríli. Hrali s nimi ešte MALLEPHYR plus niekto domáci, ale podarilo sa mi prísť až vtedy, keď sa za oponou chystali uctievači ohňa. Neľutujem, rozhodne som videl čosi, čo bolo o kus inde než tradičný (black)metalový koncert. Maximálne výpravná záležitosť, kostýmy, masky, kulisy, pódiová výbava, „toto lacné určite nebolo, tu zúčastnení celú vec berú iste vážne.“ Svojský black metal tejto štvorice je na jednej strane postavený na odkaze severskej i českej klasiky, na druhej strane sa od tradičných BM tém ideovo časom posunul do takých ezoterických končín, že jeho statické a zároveň teatrálne pódiové podanie je skôr obradom uctievajúcim hinduistické záhrobie. Dosť iný metalový zážitok, v pamäti vydrží dlho.

V prvú májovú sobotu prebehla rozhodne tradičnejšia (extrémne) metalová akcia, tam, kde bola najviac BM, to však bolo takisto patrične doladené. Cestou na koncert, už neďaleko Colla som ľutoval, že so sebou nemám foťák (ale šak idem na koncert a tam budú ľudia, ktorí vedia fotiť koncerty), pohľad na autobus rozvážajúci po Európe sataňizmus zaparkovaný pred univerzitou by bol originálnou momentkou do zbierky. Koncert otvárali CONCRETE WINDS. Zakladajúci členovia hrali na Ålandských ostrovoch v deathmetalových VORUM, ktorých možno odporučiť, bol to taký temne besniaci nie úplne typický kov smrti. CW sú v súčasnosti lokalizovaní skôr okolo Helsinki a v trojici gitara/vokál, bicie a hosťujúci gitarista do publika narúbali necelých štyridsať minút veľmi odpáleného besnenia na pomedzí rúhavého death metalu a war metalu.

Prevažne zúrivé náklepy s revom v štýle „ty si zrušíš hlasivky“, tak zhruba ako ANGELCORPSE potiahnutí viac do čierneho kovu. Intro a outro boli industriálne zlovestné „noisoviny“, niečo podobné bolo aj intermezzom počas setu. Osobitne ma bavili veľmi tranzovné gitarové linky a divokosť. Čakal som nejakú starú dobrú warmetalovú troglodytskú anihiláciu, až tam to však nezašlo, na také niečo sú títo fínski Švédi zrejme príliš dobrí hudobníci. Alebo celkovému dojmu možno len chýbal besniaci kotol, z ktorého by z času na čas niekoho vyniesli. Po kusoch. Tých nakoniec 150 návštevníkov sa evidentne šetrilo, proste Košice. A sfosilizované kusy typu autor reportu kotol rozbiehať už nebudú.

Jednou z vecí, na ktoré si účinkujúci potrpeli, boli úvody a závery ich setov, metalové besnenie z oboch strán rámovali impozantné atmosférické alebo hlukové dramatické orchestrácie. Jedna takáto uviedla na pódium švajčiarske duo BØLZER. Tento názov možno chápať ako nemilosrdný divoký úder, rozdrvenie niečoho bez ohľadu na to, čo to vlastne bolo a či to bol vôbec dobrý nápad. Hudba, ktorú tvoria HzR (bicie) a KzR (vokály, gitary) je mi známa už niekoľko rokov a prvýkrát som na tento názov natrafil v súvislosti s tým, že ide o čosi nové a s veľkým potenciálom do budúcnosti. Po vypočutí nahrávok som mal podobný pocit, nie že by som zostal uchvátený, ale ak sa počas rokov stane na scéne meno zo spolku, ktorý má v diskografii len jeden album a všetky ostatné nahrávky sú hlavne EP, nejaký dôvod to asi má. Dosť som si sľuboval od koncertného prevedenia, ohlasy boli odjakživa také „dvaja hrajú ako celá kapela“.

A naozaj. Jednak, ak máte pódium zapratané proprietami „zlatého klinca“, priestor medzi dvoma postavami je hneď vyplnený. Potom je to frontmanov povedzme že „gitarový nástroj“, vďaka ktorému BØLZER naživo poslucháčom dodajú plus-mínus to, čo majú na nahrávkach. Svojský black metal s istými odklonmi k death a atmosférickému metalu. Podľa situácie útočný, agresívny, zlostný, ale aj majestátny, temne éterický, akoby prenikajúci z nejakých svetov mimo nášho pozemského, a plný nálad či svojskej dramatickosti. S vokálmi od krákajúcich a revaných po recitatívy či akýsi pohansko-bohatiersky čistý spev. Je známa vec, že sila kapely sa má naplno prejaviť na pódiu, ak už naň tá kapela lezie, a tu sa to podarilo stopercentne. Výborné vystúpenie, navyše stavajúce v prvom rade na hudbe, oproti tretiemu a záverečnému hudobnému kolektívu boli Švajčiari až introvertne civilní a zároveň presvedčiví.

To najlepšie nakoniec? Ako sa to vezme, u mňa osobne boli všetci účinkujúci tak akosi narovnako, na niečo som išiel a dostal som to mierou vrchovatou, možno priam „až také dobré som to ani nečakal“. Uppsalskí WATAIN sú po 25 rokoch existencie v každom prípade pojmom a v pozitívnom slova zmysle veľkou kapelou. Tomu zodpovedala pódiová štylizácia. Sú žánre, kde na pódiu „rekvizity“ ani byť nemusia, ak, tak plachta s logom a nejakým aktuálnym motívom, pod tým celým svorka zverov robí nepočúvateľný rachot s odporným revom a srdce moje sa raduje. Black metal má však rád pompu, teatrálnosť, strašenie a ak také niečo chcete, nesmiete to odfláknuť, uštrikovať to dakde v kočikárni z preglejky a podobne, lebo bude nevhodne veselo, videli sme také prípady. Pri švédskom nažive kvintete nebol po tejto stránke priestor na vtipy, na dekoráciách si dalo záležať rovnako ako na hudbe.

Po intre, počas ktorého sa hudobníci dostavili „na pozície“, frontman E.(rik Danielsson) fakľou podpálil obrátené kríže, pozdravil publikum a predniesol tri požiadavky, z ktorých prvá bola „chcel by som vás vyzvať, aby ste všetci urobili krok dopredu“. Miesta na to bolo dosť, však sa aj dalo pohodlne chodiť po klube a z rôznych miest sledovať veľmi pôsobivé peklo, z ktorého sa o.i. dalo vidieť o dosť viac než onehdy z výborného, len do nadmiery dymu zahaleného koncertu MAYHEM. Ak ste WATAIN doteraz nepočuli, mohlo by vás navnadiť, že do veľkej miery ide o udržiavateľov čierneho plameňa zapáleného DISSECTION. Nie o nejakých „klonovačov“, ktorých je dosť a rozhodne im to ide, akurát že sú viac naklonení melo-deathmetalovej stránke tejto legendy hádam aj dvoch žánrov. Tu je všetko výrazne potiahnuté do čierneho kovu a ten WATAIN veríte. Hudba je kvalitná, variabilná, blackmetalovo besniaca v švédskych harmóniách, atmosférická v pomalších partoch a prekvapí skladbami, ktoré nestoja na násilnom drvení, skôr sú až temne romanticky „melodicky pekné“ a vyznievajú priam emotívne – také hodnotenie možno ani nepočujete radi, ak je vaším cieľom hudobné zlo. Ale žiadna cukráreň, skrátka je toho dosť na počúvanie i objavovanie, uznanie si osobitne zaslúži frontman, ktorý sa predviedol ako vskutku skvelý feelingový vokalista. Komu išlo o zničenie sa v kotle, mal príležitosť, osmelilo sa dosť fanúšikov a boli i ľudia, čo doma museli prať zo šiat krv. Nie preto, že by si pod pódiom vo víre metalového tranzu navzájom pozmenili vizáž, na niektorých koncertoch proste kapely obecenstvo „prizdobia“. Vydarená akcia, a to boli deň predtým THE EXPLOITED, ktorých som našťastie už videl, opäť to vypredali, a ľutovať tak môžem len to, že stihnúť na druhý deň GOATCRAFT, BETON a dve ďalšie domáce fujavice sa mi nakoniec nepodarilo.

Foto: Stephen/Free Metal Promotion (Concrete Winds), Laci Schürger (Bølzer, Watain)